História používania zbraní na "Divokom Západe"


Málokto asi pochybuje, že prekliate nízko zavesené kolty" zo starých filmov a románov sú niečim čo by v praxi neprinášalo žiadny efekt. Revolvery sa nosili v púzdrach zavesených na opasku ale aj volne zastčené za opaskom a obľúbené bolo aj skryté nosenie vo vrecku alebo v podpažnom púzdre. Deringery sa nosili výhradne vo vrecku a niektoré typy zastrčené v čižme, ale to nebolo až také bežné. Okrídlená fráza o potrebe rýchlosti tasenia "Byť rýchli a nažive" hovorí sama za seba. Rýchle tasenie však nie vždy hralo takú úlohu ako mu bola pozdejšie pripisovaná. Borci v tejto oblasti sa objavily až začiatkom 20 storočia.

Siedma kavaléria a jej (ne)slávny koniec

George Armstrong Custer bol jednym z najmladších a najschopnejších generálov Severu v občianskej vojne. V indiánskych vojnách velil oddielom Siedmej kavalérie, legendárnej jazdy, ktorá se pýšila tým, že neprehrala ani jednu bitvu. S jedinou výnimkou, a tou bola bitva pri Little Bighorn. Keď ráno 26. júna roku 1876 za dusného horúceho letného dňa postupoval Custer so svojími dragonmi pozdĺž rozbahnenej bezmennej riečky v Severnej Montáne proti Siuxom, Čejenom a ďaľším indiánskym kmeňom, nevedel, že je to posledný deň jeho života. Netušil, že toho dňa doposiaĺ neporaziteľná Siedmá kavaléria prehrá.

Dráma posledných Custerových dní začala vlastne 21. júna 1876. V kajute riečného parníka Fare West, ktorý kotvil pri ústi riečky Rosebud Creek do rieky Yellowstone River, sa stretli velitelia vojenských útvarov, ktoré mali začať veľké ťaženie proti indiánom, hlavne proti Siouxom. Indiáni odmietali odísť do rezervácií a opustiť prériu, ktorá bola od pradávna ich domovom. Krátko predtým sa našlo zlato v Black Hills v Južnej Dakote, a preto sem začaly urýchlene smerovať zástupy zlatokopov a vytláčali indiánov z miest, ktoré im boli vládou určené "na veky". Strety a konflikty, ktoré toho boli prirodzeným dôsledkom, na seba nedali dlho čakať. Indiáni, ktorých viedli náčelníci Sitting Bull, Crazy Horse, Lame White Man a Two Moons, nariadenie o odchode do rezervácií odmietli. Kmene sa zhromaždili v miestach, ktorím sa odpradávna hovorilo "Kraj mastnej trávy". Pripravovali sa na boj a čakali, čo sa bude diať. Porada armádnych veliteľov na parníku Fare West rozhodla zlomiť neposlušnosť indiánov raz a navždy a začať proti ním vojnu. Custer, ktorému po občianskej vojne nepriznali generálsku hodnosť a slúžil ako podplukovník, dostal úlohu rýchlo zaútočiť a nepriateľa, ktorý, ako sa verilo, je slabší, poraziť. Custer rozkaz prijal a sľúbil, že ho čo najskôr splní. Ale práve tu sa najviac prejavili jeho vlastnosti. Bol síce rozhodný a odvážny, ale niekedy konal doslova bezhlavo. Veľmi mu totiž záleželo na tom, aby sa čo najrýchlejšie zase vyznamenal, a tak sa opäť dostal na výslnie priazne verejnosti, rovnako ako v občianskej vojne.

Náčelník zvaný Crazy Horse

Podobné vlastnosti mal taktiež jeho hlavný protivník Crazy Horse - Bláznivý kôň. I napriek tomu, že nebol na bojovom poli nováčikom, bol impulzívny a jednal často verne svojemu menu. Na rozdiel od kapriciózneho Custera, ktorý si nedal poradiť, mal vedľa seba rozšafného a rozhodného náčelníka,
ktorému pre jeho vlastnosti hovorili Sitting Bull - Sediaci býk. Dva týždne pred osudnou bitkou na Little Bighorn-e bojovali Crazy Horse a Sitting Bull v boji pri Rosebud Creek proti väčšej, pomerne silnej vojenskej jednotke. Nakoniec síce museli ustúpiť, ale armáda na bojisku zanechala dvadsaťosem mŕtvych a zranených bolo päťdesiat vojakov. Custer so svojími jazdcami prešiel rýchlo územím terajšieho Yellowstonského národného parku. Mal sa tam stretnúť s pešiakmi Gibbonovho práporu, ktorí ho mali posilniť. Nepočkal však na ních, ako bolo dohodnuté, a postúpil až k potoku, ktorý sa teraz nazýva po padlom veliteľovi majorovi Marcusovi Renovi. Tam svoju Siedmu kavalériu rozdelil do troch oddielov. Major Reno bol postavený do čela čaty o 140 mužoch, kapitán Frederic Benteen dostal 125 vojakov a Custer si ponechal 125 mužov. Pretože indiánsky zvedovia, ktorí bojovali na strane armády, hlásili, že u riečky Little Bighornu je veľký indiánský tábor, rozhodol sa Custer, že ho zničí. Júnový deň bol veľmi horúci. Teplota sa pohybovala okolo 32 stupňov, konské kopytá zdvíhali oblaky prachu, a tak bolo skoro isté, že sa prepad nepodarí s prekvapením. Okolo druhej hodiny dopoludnia Custerom vyslaný Reno zaútočil.

Posledný Custerov boj

Ihneď nato zaútočil taktiež oddiel kapitána Benteena. V tej dobe jeden z mužov v oddieli majora Rena uvidel Custera na vysokom brehu nad riekou, odkiaľ chvíľu pozoroval boj, potom sa vrátil ku svojmu oddielu a taktiež sa pripravoval k útoku. Potreboval sa však so svojimi jazdcami prebrodiť cez riečku. Indiáni ale spozorovali hroziace nebezpečie, zaútočili a zatlačili Custera na vyvýšeninu, ktorej sa teraz hovorí Custer Ridge. Custer sa miesto toho, aby držal svojich vojakov pohromade, rozhodol, že vytvorí asi šesťsto metrov dlhý oblúk smerujúci na juh. Bol zložený z vojakov, ktorím velili poručíci Calhoun a Crittenden. Šík bol však veľmi riedky a indiánska jazda ho ľahko prelomila. Custer sa síce ešte pokúsil zasiahnúť proti indiánskej jazde útočiaciej na severný koniec oblúku, ale bez úspechu. So zvyškom zdecimovaných oddielov bol donútený ustúpiť na miesto, ktorému sa pozdejšie začalo hovoriť "posledná Custerová pozícia". Tu došlo k najkrutejším stretom. A tu taktiež legendárny veliteľ padol. Keď sem za niekoľko dní dorazili vojenské posily, našli len jeho mŕtve telo. Spolu s ostatnými bol pochovaný priamo na bojisku. Až o mnoho rokov pozdjšie boli pozostatky vykopané a znovu pochované vo vojenskej akadémii West Point v štáte New York. Posledná fáza bitvy bola veľmi krvavá, muž bojoval proti mužovi. Pri vykopávkach sa tu našiel malý počet nábojnic z koltov, čo ukazovalo na to, že vojaci ani nemali čas túto účinnú zbraň použiť.
Bojovalo sa zrejme hlavne s nožmi. Asi jedna tretina nájdených projektilov z koltov bola vedľa miest, kde ležali telá padlých vojakov. Čo mohlo najskôr znamenať, že kolty používali aj indiáni a že nimi dobíjali zranených. Vykopávky taktiež ukázaly, že vetšina indiánov bojovala šípmi a lukmi. Len 400 z 1500 indiánov malo pušky. Ich výber bol veľmi pestrý. Našlo sa strelivo asi do 25 druhov ručníc. Nie všetci indiánsky bojovníci boli ale vyzbrojený starými zbraňami, množstvo z nich malo aj moderné opakovačky. Podľa archeológa Douga Scotta indiáni po bitke mŕtve telá padlých vojakov zohavili, hruď a chrbát im rozrezali nožmi. Zohavené telá ešte nemuseli znamenať, že sa indiáni chceli pomstiť. Mohlo ísť taktiež o vyjadrenie starej indiánskej viery, že je potrebné poznamenať mŕtvych, aby v záhrobí zistili, že ide o bojovníkov, a aby sa k ním chovali s rešpektom. Tri dni po prehranej bitke slávnej Siedmej kavalérie sa na bojisko dostala aj Calamity Jane, ktorá sa v tej dobe túlala po oboch Dakotách a Montáne. Zachovalo sa aj jej svedectvo o hromadách nepochovaných vojakov, ktorí ležali presne tam, kde ich zastihla smrť. Na týchto miestach boli padlí taktiež pochovaný. Každý dostal náhrobný kameň s menom, hodnosťou a dátumom narodenia a smrti. Indiáni svojich padlých bojovníkov odvezli a pochovali ich podľa svojich kmeňových rituálov.

Epilóg indiánskych vojen

Bitka pri Little Bighorne bola, posudzovná indiánskymi očami, najslávnejšou bitkou indiánskych vojen. Bola paradoxným protibodom dlhej histórie indiánskych porážok, posledným zábleskom ich bojovej slávy. Približne za rok sa ale väčšina Siouxov podrobila a odišla do rezervácie. Len niekoľko skupín pokračovalo v boji. Boli to Čejenovia, vedení náčelníkom s komickým menom Dull Knife (Tupý nôž), Apači a kmeň Nez Percé v čele s náčelníkom Josefom. Konečným dejstvom indiánskych vojen nebola bitka, ale masaker, ku ktorému došlo pri Wounded Knee v Južnej Dakote v roku 1890, kde Siedma kavaléria zavraždila asi 300 indiánov, bojovníkov, ale aj žien a detí. Splnilo sa tak proroctvo velkého indiánskeho náčelníka Sitting Bulla, ktorý po bitve pri Little Bighorne predpovedal, že víťazstvo nad Siedmou kavalériou sa obráti v kliatbu. Bojisko Little Bighorn je v južnej časti Montány, neďaleko od Billingsu. Bolo prehlásené národnou pamiatkou a na jej území bol v roku 1879 zriadený národný cintorín s množstvom pomníkov. V malom, avšak exponátmi bohate vybavenom historickom múzeu nájdete dobové mapy, fotografie, kresby a množstvo vykopávok. Za vzhliadnutie taktiež stojí panoráma približujúca obrazom a zvukom priebeh bitvy.

Spracované podľa článku Bláznivý kôň a Siedma kavaléria / Sezóna leto 2000 autori : Jana a Dušan Rovenšti